Strach z prvého užitia drogy ľudia pri prvom dotyku mobilu neprežívajú

Nadmerné užívanie mobilov nie je závislosť ako každá iná, nie je uznaná v odborných kruhoch, chýba v medzinárodnej klasifikácii chorôb a  nejestvujú žiadne oficiálne štatistiky výskytu, ani sa nevedú žiadosti o liečbu takýchto problémov.

Mobil aj smartfón majú ľudia zapnutý prakticky nonstop, preto kritérium, koľko času stráveného s mobilom v ruke,  sa takmer nedá v praxi použiť.
Pri hodnotení, či človek používa mobil nadmerne, sú rozhodujúce nenápadné príznaky, ako strata sebavedomia, nutkavosť užívania, problém udržať si kontrolu, narušený spánok alebo častejší výskyt samovražedných myšlienok, vysvetlil MIROSLAV GROHOL, predseda výboru Sekcie drogových závislostí Slovenskej psychiatrickej spoločnosti

Majú Slováci problémy so závislosťou od mobilov?  

Myslím, že obyvatelia Slovenska sa nevymykajú z trendov v okolitých krajinách a stále platí že najčastejšou liečenou závislosťou u nás je závislosť od alkoholu a najčastejšou neliečenou závislosť od fajčenia tabaku / od užívania nikotínu. V prípade mobilov oficiálne žiadosti neevidujeme, naše štatistiky nezahŕňajú problémové užívanie digitálnych médií, je to dané aj tým, že nejestvuje pre túto skupinu problémov jednotný klasifikačný kód ani názov. Inak povedané, nie sú ako porucha pre účely štatistického spracovania ani pre klinickú prax uznané.

Vnímajú ľudia to, že môžu byť závislí od mobilov, tak ako napríklad od drog?

Určite nie, strach z prvého užitia drogy, ktorú má asi každý, ľudia rozhodne neprežívajú pri prvom dotyku mobilu, nehovoriac o tom, že toto sa deje aktuálne už v rannom detstve, samotné slovo závislosť však nemá v spoločnosti tak jednoznačne patologický charakter a priznať si že som od nejakej aktivity závislý nie je to isté ako uznať si že som chorý, a musím sa zo závislosti liečiť. V každom prípade sa v spoločnosti objavujú skôr obavy o deti, a to je aj dôvod, prečo problematika má interdisciplinárny charakter a v súčasnosti ponosom zo strany rodičov čelia skôr detskí psychiatri než psychiatri pracujúci s dospelými.

Majú tendenciu túto závislosť zľahčovať?

Platí, že u druhých sme kritickejší, vnímavejší, a u seba ten istý problém nevidíme. Nie je problém, aby sa starí rodičia rozhorčovali nad dnešnou mládežou, ktorá trávi čas pri mobile, a súčasne oni trávia hodiny pri televízoroch. Možno by chceli, aby sa viac spolu deti hrali a rozprávali, ale koľko sa spolu bavia dospelí a ako to robia? Nie som odborník na detskú psychiatriu, ale osobne mám dojem, že dnešná mladá generácia je vnímavejšia, a môže sa ešte ubrať zdravšou cestou, a teda naučiť sa vnímať svoje potreby a jasnejšie artikulovať svoje ťažkosti, našou úlohou je ich v tom podporiť.

Ako sa závislosť od mobilov dá rozlíšiť od bežného užívania týchto zariadení?

Ak nepoužijeme slovo závislosť, ale skôr problémové užívanie, tak jedno z kritérií, najčastejšie používané vo výskumoch, je samotný čas strávený na iné ako učebné/školské alebo profesijné, to sa ale aplikuje ťažko. Ďalším kritériom môže byť vzorec užívania (to ako a v akých situáciách užívam mobil), rozhodujúce sú ale v konečnom dôsledku oveľa nenápadnejšie príznaky, ako strata sebavedomia (bez smartfónu ako by som nič neznamenal), nutkavosť užívania, problém udržať si kontrolu (aj si sľúbim, že si dám pokoj, ale nedokážem sa od mobilu vypnúť) a rôzne iné menej i viac nápadné sprievodné javy a dôsledky (napr. s očakávaním správ často mám pocit, že mi mobil „ťukol“ či zavibroval), narušený spánok alebo častejší výskyt samovražedných myšlienok.

Má problémové užívanie mobilov za ostatné roky stúpajúcu či klesajúcu tendenciu?

Problémové užívanie je úmerné všeobecnému rozšíreniu užívania a nepriamo úmerné rozvoju osobnosti v iných aktivitách a sférach, takže by sme mohli predpokladať skôr stúpajúci trend. Treba si ale uvedomiť, že v prípade technologických „závislostí“ by sme mali odlišovať objekt našej  túžby poťažmo závislosti (sú to peniaze? oblečenie? sex? spoločenský kontakt, príťažlivosť a pod.?) a modus (trebárs surfovanie po internete, hranie hier, stávkovanie, četovanie a pod.). Tieto fenomény sa obzvlášť pri digitálnych médiách prelínajú.

Kedy sa dá povedať, že človek je od mobilu závislý?

Budem parafrázovať: závislosť začína tam, kde sa neplatí už len peniazmi… Myslené je tým to, že závislosť sama o sebe nejestvuje, že jestvuje len ako súbor viacerých problémov, a vo viacerých vrstvách. Závislosť je z opatrnosti rezervovaná pre tie najzávažnejšie formy problémového užívania nejakej látky (poťažmo v budúcnosti nejakej aktivity), tu ale stále chýba konsenzus, či posudzovať závažnosť/stupeň problémovosti či závislosti od času, od vzorca užívania, alebo od negatívnych dôsledkov. Ide o paralelu s už kodifikovanými, prevažne teda látkovými závislosťami, kde sa napr. kritérium množstva vlastne ani nepoužíva ako diagnostické kritérium, len ako holý „surogát“ vo výskume (surogát je zástupný parameter, ktorý má pokiaľ možno čo najužší vzťah k danej chorobe, napr. pri cukrovke je to hladina cukru nalačno, v prípade závislosti od alkoholu je to napr. počet dní abstinencie a pod.).

Existuje akási norma, koľko času stráveného na mobilnom telefóne je ešte únosná?

Mobil aj smartfón majú ľudia zapnutý prakticky nonstop, preto toto kritérium sa takmer nedá v praxi použiť. Ale viem si predstaviť urobiť diagnostiku obrátene, pomocou špeciálnej aplikácie vyvinutej na sledovanie parametrov užívania smartfónu by bolo možné typizovať užívateľov  a tých, ktorých identifikujeme ako problémových, či dokonca závislých aj klinicky odlíšiť. Teda skôr analýza vzorca užívania než len samotný čas.

Hoci smart telefóny ponúkajú celý rad funkcií, ktoré majú používateľom zaručiť nerušený spánok, 51 percent Slovákov ich nepoužíva. Malo by sa to zmeniť?

Snaha udržať si zdravý spánok sa nepovažuje za cnosť, je to škoda, lebo nekvalitný a nezdravý spánok je škodlivý, takže za mňa určite by v tomto smere mala byť väčšia osveta, ale tu sa nemôžeme spoliehať na rodičov, tí sú na tom nezriedka horšie ako ich deti.

Ako prebieha liečba závislosti od mobilov?

K liečbe len toľko, že oficiálne žiadosti o liečbu nemávame, takže pacienti by v prípade potreby boli manažovaní dosť podobne ako pacienti napríklad s gamingom. Problém je len v tom, že liečba závislostí tradične prebieha kolektívnou a ústavnou formou a preto vyžaduje pracovisko, ktoré sa dostatočne špecializuje. Preto sa treba najprv obrátiť na psychiatra a nechať si poradiť, kde s akou závislosťou by dokázali najskôr pomôcť. Dnes už samozrejme neplatí, že to musí byť ústavnou formou ani kolektívne, ale špecialistov je ako šafránu.

Majú pacienti aj abstinenčné príznaky?

Tu sa vedú spory, či je to podobné ako pri látkových závislostiach, alebo aspoň ako u patologického hráčstva či hráčov digitálnych hier (skôr než abstinenčný stav v  pravom slova zmysle ide o nejaký stav nepohody, pnutia). Ide o to, že nie každé odňatie sprevádzané nepohodou je automaticky abstinenčný stav alebo jeho ekvivalentom. Abstinenčný stav znamená vyslovene patologickú, nie bežnú a pochopiteľnú reakciu.

Musia sa pacienti pri a po liečbe úplne odstrihnúť od mobilného telefónu? Dá sa to?

Tieto otázky sa vynárali v 90. rokoch, keď sa objavovali sporadicky otázky liečby napríklad okolo workoholizmu, keď úplne nepracovať nepovažujeme za zmysluplný výsledok. Myslím, teda, že liečebné ciele musia byť pri každom type adiktívneho správania modifikované, a tu by to malo byť priam žiaduce. Asi by nebolo celkom chválitebné, aby výsledok liečby závislostí bol odchod časti populácie na lazy a späť do 17. storočia.

Čo je pri liečbe najdôležitejšie?

Od čias Hippokrata platí, že spolupráca lekára a pacienta. A aby som nezabudol: začať s liečbou čím skôr.
Igor Roško

Foto: Depositphotos