Prvým dílerom v živote dieťaťa je rodič

Vojna proti drogám sa nedá vyhrať
Občianske združenie Prima už 25 rokov funguje v bratislavskom prostredí. Pri práci používa prístup harm reduction, teda prístup, ktorý hovorí o znižovaní alebo redukcii už vzniknutého rizika.

„Snažíme sa, aby rizikový životný štýl, ktorý ľudia závislí od psychoaktívnych látok žijú, nebol pre nich ešte väčším ohrozením a nemal na nich ešte väčší dopad. Či už zdravotný, alebo sociálno-ekonomický a nielen na jednotlivca, ale na jeho rodinu, komunitu a celú spoločnosť. Harm reduction v podstate hovorí o ochrane verejného zdravia a zdravia jednotlivca,“ vysvetlila Brédová.

S rovnakým prístupom na Slovensku pracujú ešte dve združenia Odyseus a Storm. „Čo nám je veľmi ľúto, že tieto združenia fungujú len po Nitru a ďalej na východ tu nič také nemáme.“

Podľa odborníčky tu užívanie psychoaktívnych látok vždy bolo, je a bude. „Všetky protidrogové vojny a tému sú utopistickou myšlienkou a prežitkom. To už je dnes vo svete známa vec. A práve metóda harm reduction (znižovanie rizík) a občianske združenie Prima, ktoré ju pri svojej práci využíva, vychádza z tejto premisy, že vojna proti drogám je nezmyselná, nedá sa vyhrať a svet bez drog je utopistickou myšlienkou,“ povedala.

Harm reduction je prístup, ktorý vychádza z podkladov, čísel a výsledkov. Je vedecky podložené, že funguje. Je nielen efektívny, ale aj lacný. Vďaka nemu sa dajú nakontaktovať aj také skryté populácie užívateľov drog, ktoré sú ťažko dostupné pre odborníkov. Sú to ľudia, ktorí si nevyžiadajú pomoc a nepôjdu za psychológom, psychiatrom a nevyhľadajú liečebný ústav. Teda tí, ktorí sa nakontaktovať nechcú.

„Prístup využívame najmä v terénnej sociálnej práci. Stojí na niekoľkých základných pilieroch, a to sú autonómia, akceptácia, rešpektujúci prístup k človeku, ktorý koná z vlastnej vôle a z vlastnej vôle môže niečo zmeniť.

Vychádzame z humanistických hodnôt a holistického prístupu, čo znamená, že neriešime len zdravotnú stránku užívania psychoaktívnych látok, ale aj psychiku, socio-ekonomické zázemie, ekologickú perspektívu. Neriešime problém, ale človeka ako takého. Pre nás to, že človek berie heroín, nie je prioritný problém. My riešime to, že príde smutný, okradnutý, hladný a podobne,“ vysvetlila koordinátorka.

Nútiť ľudí k abstinencii nemá význam
Združenie Prima pracuje s injekčnými užívateľmi drog, prevažne s užívateľmi pervitínu a heroínu. V praxi je úplným základom výmenný program, teda výmena injekčných striekačiek.

„Od klientov zbierame použité striekačky a za ne im dáme čisté plus ďalší zdravotnícky materiál, ktorý je potrebný pre bezpečnú aplikáciu drogy. Nenútime ľudí k abstinencii, snažíme sa u nich udržať čo najlepší zdravotný a socio-ekonomický status až do momentu, keď z ich strany príde rozhodnutie, že s tým chcú niečo spraviť,“ vysvetlila Brédová s tým, že je iné ísť na liečenie bez zdravotných komplikácií a iné, keď má človek hepatitídu typu C, HIV, dlhodobo neliečené bércové vredy (chronické rany – pozn. red.) a tak ďalej.

Hlavným cieľom je, aby injekčné striekačky medzi užívateľmi nekolovali, pretože to významne prispieva k šíreniu infekčných ochorení.

„Pre porovnanie, jedna inzulínová striekačka váži dva až tri gramy a my ich ročne v spaľovni zlikvidujeme vyše 350 kilogramov. A to sme len jedno malé združenie, ktoré pokrýva niekoľko lokalít v Bratislave,“ priblížila.

Striekačky sa tak nepovaľujú na zemi, na detských ihriskách či parkoch, ale končia bezpečne v spaľovni. Je to vďaka klientom združenia, ktorým po niekoľkoročnej edukácii záleží na tom, aby striekačky neležali na zemi, pretože si uvedomujú, že je to veľké riziko pre iných ľudí.

„V základnej fáze našej pomoci poskytujeme okrem výmenného programu teplú kávu či čaj, rozhovor, požičiavame knihy. Keď toto robíme dlhodobo, s klientom budujeme vzťah založený na dôvere a pocite bezpečia a to je najdôležitejšie. Od toho sa následne vieme odraziť ďalej,“ vysvetlila.

Členovia OZ Prima pracujú aj s ľuďmi z pouličného sex-biznisu, ktorým distribuujú kondómy a poskytujú právne poradenstvo, ale aj iné zastupovanie v prípade, že ich práva boli porušené, alebo došlo k nejakému fyzickému, sexuálnemu či psychickému násiliu.

Problematická stigmatizácia
Ľudia na užívateľov drog často nahliadajú s odporom. Je pravda, že tento typ užívateľov nemusí byť ľuďom príjemný preto, ako vyzerajú, ako zapáchajú, keďže väčšinou žijú na ulici.

„Treba sa však zamyslieť aj nad tým, koľko ľudí, ktorí okolo nás žijú, užíva drogy iba s tým rozdielom, že nosia biele košele a kravaty. Toto je veľké tabu, o ktorom sa nehovorí,“ vysvetlila Brédová.

Spoločensky je podľa nej veľmi prijímané užívanie alkoholu napriek tomu, že liečebne máme preplnené práve ľuďmi závislými od alkoholu, nie od heroínu alebo pervitínu. Z európskych štatistík rovnako vieme, že dve látky, ku ktorým sa deti najčastejšie dostávajú už vo veku 13 či 14 rokov, sú práve tabak a alkohol.

„Žijeme v spoločnosti plnej kontrastov, na základe nejakej spoločenskej normy, ktorej sa snažíme prispôsobiť. Podľa slovenskej normy keby sme sa zbavili každého, kto je nepekný, zapáchajúci, nepohodlný, tak tu ostane žiť malá hŕstka ľudí. Pretože každý z tých ostatných by niekomu niečím nevyhovoval.“

Členovia združenia sa v rámci svojej činnosti snažia s klientmi komunikovať, vďaka čomu si postupne začínajú uvedomovať svoju zodpovednosť voči majoritnej spoločnosti, ktorej súčasťou kedysi boli.

Nie sú ľahostajní voči okoliu. Sú súčasťou rodín, v ktorých síce nežijú, ale sú aspoň v nejakom kontakte a nie je im ľahostajné, ako sa príbuzní majú. Často sa na sociálnych pracovníkov obracajú s prosbou, že ich deti alebo vnúčatá majú problém a ako im môžu pomôcť.

„Snažíme sa im v kontaktnom centre poskytnúť pocit bezpečia a prijatia. Práve prijatie je pre nich veľmi dôležité, lebo vďaka nemu si uvedomia, že to s nimi nie je až také zlé,“ objasnila Brédová.

Legislatívne sme ďaleko za vyspelým svetom
Slovensko je známe tým, že z pohľadu Trestného zákona postih užívateľov a predajcov psychoaktívnych látok je jeden z najtvrdších v Európe. V niektorých prípadoch sú tie tresty podľa odborníčky až drakonické. Od prepadnutia majetku až po taký trest, ktorý nedostane ani vodič, ktorý pod vplyvom alkoholu zabije niekoľko ľudí.

„Na Slovensku máme stále protidrogový akčný plán, nie drogový, ako ho majú všade inde. Naša protidrogová stratégia je zdrap papiera, ktorý funguje tak na päť percent. Každé funkčné obdobie sa trošku prepíše, ale stále sme tam, kde sme boli,“ povedala.

V iných krajinách, kde sa už prestali tváriť, že drogy sa vo väzeniach neužívajú, už fungujú výmenné programy aj v ústavoch na výkon trestu. Takisto pochopili, že napríklad aplikačné miestnosti alebo testovanie drog sú súčasťou prevencie a sú funkčné.

„Neviem si u nás reálne predstaviť, že by sme niekde pred diskotékou testovali drogy, ktoré sa mladí chystajú užiť a povedal im: ´Pozor, daj si len štvrťku, lebo celé ťa môže zabiť´.“
V zahraničí fungujú aplikačné miestnosti, kde človek môže užiť bezpečne svoju dávku pod dohľadom lekára, psychiatra a sociálnych pracovníkov. Slúžia na prvý kontakt užívateľa s týmito profesiami a v Kanade takto dokázali nakontaktovať veľkú skrytú skupinu mladých, ešte neplnoletých užívateľov psychoaktívnych látok.

S deťmi treba hovoriť otvorene
Všetko sa začína doma, nie v škole, ako si mnohí myslia a kde následne hľadajú problém. „Prvým dílerom v živote dieťaťa je rodič. Namáčanie prstov do alkoholu, ochutnávanie peny z piva či radlera, na Vianoce vaječný likér, na Silvestra šampanské…. My odmalička dieťa upozorňujeme na nejakú spoločenskú normu a ukazujeme mu, že piť alkohol je v poriadku. A že je v poriadku piť stále, lebo my máme vždy nejakú príležitosť,“ hovorí Brédová.

Prejde niekoľko rokov, dieťa príde domov v podnapitom stave a reakcia rodiča je domáce väzenie, zákazy, tresty, niekedy aj fyzické. Rodičia roky predtým nevyužili na rozhovor, v rámci ktorého by deťom vysvetlili riziká pitia, ale aj zásady bezpečného pitia.

„Potom nás školy volajú robiť prevenciu v siedmom či ôsmom ročníku, čo už je absolútne neskoro. Prevencia sa reálne dá robiť od škôlky na základe rozprávok a symbolov. Na prvom stupni základných škôl sa dajú robiť aktivity, pri ktorých nehovoríme o protidrogovej prevencii, ale budujeme zdravú dynamiku v triede a medzi deťmi a učiteľom. Namiesto toho neskoro riešime to, že už sa objavilo fajčenie na záchode či potulovanie poloopitých detí po škole. Ako spoločnosť by sme to vedeli krásne uchopiť, ale my na to nemáme čas alebo záujem, alebo nám na tom jednoducho nezáleží,“ myslí si koordinátorka.

Školy by podľa nej mali vzdelávať svoj personál, ako s deťmi komunikovať problémy v prostredí, v ktorom vznikajú.

Deti nevedia doma o problémoch hovoriť
„Uvediem príklad zo školy, kde si nás pozvali na diskusiu. Našli sme tam sedemnásť nešťastných detí, ktoré povedali, že sa chcú s nami rozprávať o tom, ako sa majú doma rozprávať s rodičmi. Pretože majú veľa otázok a žiadne odpovede. Odpovede si nachádzajú na internete a my sa potom čudujeme, že experimentujú s muškátovým orieškom.“

Ak doma nemáme vytvorené bezpečné prostredie, v ktorom nepríde za každú hlúposť facka, zákaz alebo krik, darmo budeme od dieťaťa chcieť, aby za nami prišlo potom, keď už sa niečo bude diať. Nepríde za nami, lebo sme mu nedali možnosť hovoriť o tom, čo ich zaujíma.

„Rodičia sa často dostanú do situácií, ktoré ich zaskočia, ja vždy odporúčam párkrát sa nadýchnuť a byť najskôr ticho. Najskôr je dobré si premyslieť, čo sa bude diať a čo povieme. Netreba reagovať hneď na prvú, lebo prvá reakcia je často tá zlá.“

Nie je dobré deťom zakazovať a prikazovať, ale pravdivo ich informovať o následkoch konania. Rodičia by deťom nemali klamať, lebo ak to raz dieťa zistí, viac rodičovi nebude dôverovať.

Ak sa dieťa spýta na experiment s marihuanou, treba mu vysvetliť, čo jej užitie prináša, ale aj čo spôsobuje. To isté platí pre tabak, alkohol a akúkoľvek látku. Treba im dať základné bezpečnostné inštrukcie a vždy vniesť do témy zodpovednosť tým, že upozorníme na riziká.

Ak si rodič nie je istý, môže sa s prosbou o radu obrátiť aj na odborníkov.
Ako dieťa dokáže odmietnuť experiment v kolektíve? „Dieťaťu treba vysvetliť, že nie vždy je potrebné zapadnúť do nejakej šablóny a nemusí robiť všetko ako ostatní. Dá sa ich to odmalička učiť napríklad na hračkách, oblečení a podobne. Šablóny vytvárame my ako spoločnosť a nikde nie je napísané, že je správna.“
Jana Wurstová