Zvíťazil nad alkoholom, ktorý roky nepovažoval za problém. Dnes by svoj život nemenil

Trnavčan Radoslav (62) si dlhé roky nepripúšťal problém so závislosťou, no dnes patrí k tým šťastným, ktorým sa nad alkoholom podarilo zvíťaziť.

Pitie sprevádzalo bývalého alkoholika od detstva, vždy bol tolerovanou súčasťou života v jeho rodine. Odmenou pre chlapov za tvrdú prácu, uvoľnením počas oslavy či stretnutí s kamarátmi. Závislosť bola tabu, napriek tomu jej podľahli všetci muži v rodine, jeden z nich sa pre alkohol pokúsil o samovraždu, druhý ju v dvadsiatich rokoch aj dokonal.
Radoslav (62) z Trnavy sa v problémoch s alkoholom ocitol bez toho, aby si to roky uvedomoval. Pre pitie prišiel takmer o život, zničil si vzťahy z blízkymi a rútil sa do neistej budúcnosti. Dnes už sedemnásť rokov nepije a prezrádza, čo mu pomáha žiť bez alkoholu.

Keď sa obzriete do minulosti, ako bol vo vašej rodine vnímaný alkohol?

Otec bol alkoholik, popíjanie som mal od neho odpozorované. V našej rodine bol alkohol tolerovaný. Ako dieťa si pamätám, že sme mali v pivnici vždy dostupné víno. Nebol preto žiadny problém zobrať si fľašu a vypiť ju so spolužiakmi už na základnej škole.

Ako ste alkoholizmus riešili?

Nijako. Pamätám si svojho otca opitého v pivnici, hádky s mamou, so mnou či bratom, ktorý nakoniec kvôli problémami s alkoholom v dvadsiatich rokoch spáchal samovraždu. Napriek tomu bol alkohol súčasťou našej rodiny, liečenie neprichádzalo do úvahy, to by bola veľká hanba pred ľuďmi.

Pamätáte si, kedy ste začali mať problém s pitím vy?

Nikto nie je opilec po prvom ochutnaní alkoholu. Dal som si ho v puberte, aj počas vojenskej služby. Problémy s alkoholom som nemal ani potom, ako som sa oženil. V tom čase prevládal v partiách mladých ľudí názor, že kto nepije, je zvláštny alebo chorý. Mne alkohol nechutil, no keď som chcel zapadnúť a mať kamarátov, pil som. Zlom nastal v práci, kde bol alkohol tolerovaný a pilo sa tam denne.

Nebáli ste sa, vzhľadom na situáciu vo vašej rodine, že by ste sa aj vy mohli stať alkoholikom?

Spočiatku nie. Dlho som bol presvedčený, že nemám žiadny problém. A mal som jasno v tom, že nechcem byť ako otec. Ani svoju prvú psychiatrickú hospitalizáciu som nepripisoval alkoholu.

Prečo ste boli na psychiatrii?

Pretože som sa pokúsil o samovraždu. Bolo to vyústenie problémov v rodine, narušených vzťahov s mojimi deťmi a manželkou. Na liečení som sa cítil dobre, nemal som pocit, že mám problémy. Pri prepúšťaní po mesiaci mi lekári povedali, aby som nepil alkohol, nechápal som, prečo. Alkoholu som nepripisoval nič, čo sa mi v živote stalo. Nevnímal som ho ako spúšťač problémov.

Vydržali ste po liečení nepiť?

Len krátko. Na Silvestra sme si doma s manželkou pripili detským šampanským, no na ulici už susedia ponúkali alkoholické. Po dvoch pohárikoch som sa na druhý deň cítil dobre a uistil som sám seba, že mi po alkohole nič nie. A tým sa to celé opäť začalo. Už desiateho januára som volal do liečebne a dúfal som, že sa dostanem na psychiatrické liečenie. No už ma poslali na protialkoholické.

Prekvapilo vás to?

Bol to pre mňa šok, stále som nerozumel, prečo. Bol som presvedčený, že viem byť abstinentom, kedy chcem a neuvedomoval som si, ako hlboko som v v tom namočený a ako veľmi alkohol potrebujem.

Koľko alkoholu ste vtedy za deň vypili?

Fľaša tvrdého denne, to bol taký základ a popritom čokoľvek. Vždy som bol domáci kutil, veľa som robil okolo domu a alkohol som si dával za odmenu. Preto som to nevnímal ako problém či závislosť, nezapíjal som stres, neumáral som sa pitím, naopak alkohol ma dobíjal energiou. Keď som bol triezvy, nič sa mi nechcelo, bol som bez nálady, pohárik zo mňa spravil aktívneho a človeka s chuťou do života.

Ako ste fungovali v stave opitosti?

Nikdy som nemal vodičský preukaz, všade som jazdil na bicykli. V práci, kde som robil ako sústružník, mi to tolerovali, na vrátnici moje tackanie ignorovali, nikto to neriešil. Dokonca keď sa kontrolovala u pracovníkov prítomnosť alkoholu, tak ma poslali do úzadia a nefúkal som. Majster ma kryl a vedel, že mu za to pomôžem, keď bude potrebovať.

To asi nebolo veľmi bezpečné vzhľadom na vašu profesiu.

V práci sa stalo množstvo nehôd a úrazov, pod ktoré sa podpísal alkohol, no vždy sa to nejako zahladilo. Priestupky nikdy nekončili výpoveďou, maximálne strhnutím prémií. Ja som pod vplyvom alkoholu spôsobil haváriu na drahom stroji, kvôli čomu ma preradili na iné pracovisko.

Robíte stále v tej istej spoločnosti?

Áno, ale situácia sa tu radikálne zmenila, alkohol už viac nie je na pracovisku tolerovaný. Keď spomeniem, že kedysi som každý deň bez problémov priniesol dve fľaše vína do roboty, tak kolegovia len krútia hlavami. Námatkovo fúkame, popíjanie a iné drogy tam už nehrozia.

Ako ste zvládli protialkoholické liečenie?

Samotné odvykanie mi až taký problém nerobilo, no terapia bola veľmi nepríjemná. Necítil som sa na skupinových sedeniach dobre, stále som mal pocit, že mi nikto nerozumie a že tam vlastne ani nepatrím. S terapeutmi som si nerozumel, bál som sa výsmechu ostatných pacientov.

Po druhom liečení sa vám podarilo vydržať bez alkoholu?

Bol som tam v roku 2005 tri mesiace a odvtedy som nepil. No nebol to môj dlhodobý cieľ. Ešte ani v tejto etape života som nevidel v alkohole problém. Po liečení som bol sedemkrát na posilňovacej liečbe, navštevoval som aj kluby abstinentov, kde som vždy opakoval, že to bez alkoholu skúsim a uvidím. Dodnes si nedávam veľké predsavzatia, nemám rád doživotné ciele, príde mi to celé nasilu. Idem životom krok po kroku, z týždňa na týždeň a sám seba presviedčam, že alkohol už jednoducho nepotrebujem. To je to, čo mi pomáha nepiť.

Ako sa zmenil váš život po tom, ako ste prestali piť?

Vymizli pocity menejcennosti a nadbytočnosti, ktoré som predtým často mával a žije sa mi lepšie. Veľmi mi v tom pomohli terapie v združení Otvorené srdce, ktoré dokázali nasmerovať a rozvíjať moje myslenie a nazeranie na svet a seba. Teraz ma potešia maličkosti, neočakávam veľké veci a som spokojný. Najdôležitejšie však je, že sa nám podarilo napraviť vzťahy so synom a dcérou.

Ako sa to podarilo?

Raz syn jedol polievku a z ničoho nič mi povedal, že ma obdivuje, ako som to zvládol. To pre mňa znamenalo veľa, dodnes si tú situáciu pamätám. Ako abstinent som si našiel drobné činnosti, ktoré ma tešia, napríklad som začal doma variť a deti sa vždy tešia k nám, keď pripravujem jedlo ja. Je to úplne iný život, už by som ho určite nevymenil.

Je dnes alkohol súčasťou vašich rodinných osláv?

Spomínam si na situáciu, keď som sa vrátil z liečenia a manželka počas oslavy vypila pohár šampanského. Keď mi dala pusu, bol to pre mňa šok. Okamžite som dostal chuť na alkohol, vyrojilo sa množstvo príjemných aj nepríjemných spomienok. Odvtedy som vedel, že spoločnosti, kde sa pije, sa budem vyhýbať. A odvtedy u nás doma alkohol nemáme a nikto ho nepije ani počas rodinných osláv.

Bolo ťažké priznať si pred ľuďmi alkoholizmus?

To ani nebolo treba, roznieslo sa to veľmi rýchlo. Najskôr to neboli príjemné pocity, ľudia čakali na moje zlyhanie, časť z nich sledovala, kedy zase začnem piť a kamaráti z minulosti zase očakávali, že sa k nim vrátim do krčmy.

Museli ste prerušiť niektoré kontakty a vzťahy z minulosti?

Nie, nemusel. Samozrejme, vzťahy s kamarátmi, s ktorými som si zvykol vypiť, už nie sú také intenzívne. Oni ma tolerujú a ja sa už na stretnutia s nimi nechodím. Mal som jedného známeho, s ktorým sme si občas zavolali a vždy ma potešilo, keď kamarátom v krčme obdivne referoval, ako dlho sa mi už darí nepiť.

Dostanete ešte niekedy chuť na alkohol?

Už dávno mi nenapadlo vypiť si, dlho nemám ani suchú recidívu, teda sa mi o pití nesníva. Je to šťastie, lebo poznám ľudí, ktorým sa sníva aj po dvadsiatich rokoch.
Okrem alkoholu sa vám podarilo zbaviť sa aj fajčenia. Ako sa tieto závislosti ovplyvňovali?
Bol som silný fajčiar, denne som vyfajčil šesťdesiat cigariet. Prekonanie závislosti od cigariet mi pomohlo k tomu, aby som sa nevrátil k alkoholu. Uvedomil som si, ako ma fajčenie obmedzuje. Počas návštevy som stále odchádzal von fajčiť, nehovoriac o sumách, ktoré som vyhodil za cigarety.

Dá sa nad alkoholom zvíťaziť aj bez odbornej pomoci?

Skôr si myslím, že nie. Terapie pomáhajú ľuďom závislosť si uvedomiť, bez nej mnohí, rovnako ako ja, ani netušia, že majú problém s pitím. A priznať si problém je pri liečbe závislosti kľúčové.

Na čo sa tešíte, keď sa ráno zobudíte?

Radosť mi robia drobnosti, napríklad manželkin úsmev. Kedysi som takéto detaily prehliadal. Sám som sa začal viac usmievať a komunikovať a zistil som, že ľudia vám dobrú náladu opätujú. Je to príjemný pocit.