Žena, ktorá sa snaží zachrániť partnera alkoholika, aj prehnane ochranárska matka môžu trpieť fenoménom spoluzávislosti

Tento pojem sa začal používať v 70. rokoch minulého storočia a označoval psychický problém žien, ktoré žili s alkoholikmi. Postupom času však skúmanie ukázalo, že spoluzávislosť môže vzniknúť aj pri iných typoch látkových aj nelátkových závislostí.

Okrem toho jej vznik podmieňujú aj ďalšie dlhodobo stresom podmienené záťaže v rodinách.

Známky spoluzávislosti môže vykazovať partner alkoholika, dieťa duševne chorého človeka, ale napríklad aj hyperprotektívna matka, ktorá sa nadmerne stará, kontroluje a bojí sa o dieťa.

Napriek tomu, že tento fenomén nie je uznaný ako oficiálna diagnóza a nenachádza sa v medzinárodnej klasifikácii chorôb, odborníci z oblasti psychiatrie a psychológie sa s ním často stretávajú u svojich pacientov.

Kde končí zdravý vzťah, začína spoluzávislosť

Spoluzávislý človek sa vyznačuje tým, že dobrovoľne prijíma rolu záchrancu a pritom potláča svoje potreby. Typickými znakmi sú snaha o zachraňovanie a prehnané staranie sa o blízkeho človeka cez sebaobetovanie. Snaží sa niesť ťarchu problémov druhých, často má nízke sebavedomie, nedokáže prijať pochvalu a potreby iných povýšil nad svoje vlastné. Má tendenciu druhého zachraňovať a prehnane sa o neho starať.

Vladimír Stanislav, riaditeľ odborného psychiatrického liečebného ústavu na Prednej Hore upozorňuje, že nie každý starostlivý človek automaticky trpí spoluzávislosťou. Je dôležité vidieť, kde je hranica medzi normálnym a patologickým stavom.

„Zdravý funkčný vzťah vyzerá tak, že ak má jeden z partnerov problém, druhý mu je oporou. Ale musí to fungovať aj naopak a vzájomne. Je v poriadku a prirodzené, že niekto je starostlivejší, alebo sa viac o druhého bojí. Ak je opatera a starostlivosť dlhodobo iba jednostranná, vtedy nastáva patologický stav a dá sa hovoriť o prejave spoluzávislosti. Takáto rodina sa časom buď rozbije, alebo bude disfunkčná,“ vysvetlil a doplnil: „V takomto prípade láska nestačí, je nutné vytýčiť si hranice.“

Počiatky problému vznikajú v rodine

Spoluzávislosť sa vyvíja v rodinách, v ktorých sa objavuje závislostná problematika, ale aj iné problémy ako napríklad duševné ochorenia, domáce násilie či zlé zaobchádzanie s blízkymi.

Predispozíciu na vznik spoluzávislosti ľudia získavajú už v detstve.

Deti, ktoré vyrastajú v rodinách, kde čelia závislosti rodiča, zneužívaniu alebo zlému fyzickému alebo psychickému zaobchádzaniu, si na prekonanie ťažkých situácií budujú obranné mechanizmy a učia sa adaptovať na pomery v rodine. Ak situácie presahujú ich možnosti, nastupujú mechanizmy patologického zvládania, medzi ktoré patrí aj spoluzávislosť.

Deti z disfunkčných rodín majú následne problém bezproblémovo fungovať v spoločnosti.

„Stretol som sa s prípadom maloletého dievčaťa, ktoré vyrastalo v rodine, kde mama bola závislá od alkoholu a dcére na tele pálila ohorky. Dieťa aby prežilo, prestalo cítiť pálenie a adaptovalo sa na matkin spôsob výchovy. Keď v škole zistili poranenia, privolali sociálno-právnu ochranu detí, ktorá dieťa matke odobrala a umiestnila do náhradnej rodiny. Napriek tomu, že náhradní rodičia boli dobre pripravení osobnostne, emočne aj materiálne, dieťa u nich nedokázalo fungovať. Obranné mechanizmy malo nastavené tak, že automaticky očakávalo, že niečo negatívne sa udeje. Preto sa nedokázalo prispôsobiť novému prostrediu,“ vysvetlil Vladimír Stanislav.

Dieťa si traumy nesie so sebou

Deti si budujú rôzne mechanizmy, ktorými spracúvajú dianie v rodine. Duševná porucha alebo závislosť rodičov pre ne predstavuje záťažové okolnosti, ktoré majú závažné následky pre ich vývin a zdravie a často sa prejavia aj v dospelosti, napríklad aj vo forme spoluzávislosti.

„Dieťa z disfunkčnej rodiny, v ktorej sa obávajú otca alkoholika, si často povie, že nebude nikdy ako on. Ale ono nevie, aké má byť, a vytvorí si ideálnu podstatu seba samého. Ideálny človek však neexistuje a ono zlyháva. Nevie fungovať v zdravom vzťahu, pretože vykazuje známky spoluzávislosti. Takéto dieťa si preto v dospelosti veľmi často nájde disfunkčný vzťah,“ vysvetlil riaditeľ liečebne.

Iným príkladom je dieťa, ktoré má zlé výsledky v škole, ale nie preto, že je by učivo nezvládlo, ale preto, že doma nie je všetko v poriadku.

„Mal som pacienta, ktorého mama priviedla, že sa v škole veľmi zhoršil a v jeden deň dostal päť pätiek. V škole však nemohol povedať, že sa nestihol učiť, lebo museli večer utekať pred opitým otcom a spať u susedov. Nemohol, pretože sa hanbil to priznať. Prirodzene u neho opadol záujem o školu nie preto, že by bol hlúpy, ale preto, že nemal naplnené svoje primárne potreby, ako je bezpečie, istota a láska. Škola preto pochopiteľne išla bokom. A všetci okolo, ktorí tomu nerozumeli, mu potvrdili, že je zlý, hlúpy a nezodpovedný, čo má na jeho duševnú pohodu dlhotrvajúci negatívny efekt.“

Z ľudí žijúcich v takýchto rodinách často vyrastajú prehnaní perfekcionisti, nadmerne zodpovední a kontrolujúci partneri, alebo naopak sú nezodpovední bez záujmu o povinnosti. Tieto ich vlastnosti opäť spôsobujú v rodine problém, ktorý ohrozuje jej funkčnosť.

Je to kolobeh, ktorý vytvára transgeneračný rodinný problém. Odborníci ho skúmajú až do piateho pokolenia. Znamená to, že závislosť v rodine môže mať dopad až na päť generácií jej členov.

Závislých striedajú spoluzávislí

Podľa slov Vladimíra Stanislava každá prvá generácia je závislá a každá druhá generácia je spoluzávislá. Problémy členov rodiny na seba nadväzujú a ovplyvňujú sa. Napríklad dieťa alkoholika vyrastie, má pätnásť rokov a začína ho formovať sociálna skupina, v ktorej sa pohybuje.

„Naša spoločnosť je proalkoholická, preto táto skupina ponúka experimentovanie s alkoholom a inými návykovými látkami. Kto nepije, v spoločenskom kontexte vykazuje známky deviácie. Ak človek odmieta alkohol, okolie vie byť kruté a neprijíma ho. Cíti sa sám, nepotrebný a nepochopený a uzatvorí sa pred ľuďmi. Nemôže im povedať, prečo nechce piť, pretože sa bojí nepochopenia,“ vysvetlil odborník.

U takéhoto mladého človeka sa pravdepodobne nevyvinie závislosť, ale môže sa tak stať u jeho detí, ktoré sa bude snažiť chrániť pred alkoholom. Keď sa mu zveria, že experimentovali, on bude mať strach, že sa stanú závislými a začne im brániť. Jeho deti ale nerozumejú, prečo to tak je a môžu sa búriť. Táto schéma nefunguje vo všetkých rodinách, ale často sa s ňou u pacientov liečebne stretávajú.

Spokojné detstvo, zdravý vzťah

Výskumy a štatistiky naznačujú, že závislostiam častejšie podliehajú muži. Spoluzávislosť naopak častejšie trápi ženy. „Rola ženy je iná ako rola muža. Je zodpovednejšia a starostlivejšia a prijíma aj väčšiu starostlivosť, k čomu je vedená už od detstva,“ povedal riaditeľ liečebne.

Náchylní na vznik spoluzávislosti môžu byť aj ľudia, ktorí mali v detstve po materiálnej stránke všetko, no chýbala im láska. Naopak deti z funkčných rodín, ktoré prežili spokojné detstvo, trpia v dospelosti na spoluzávislosť zriedkavejšie.

„Pokiaľ však človek pochádza z pokojnej rodiny, je osobnostne vyrovnaný a zoberie si partnera so závislosťou, reaguje na problémy funkčnejšie. Je schopný lepšie vytýčiť hranice, alebo v prípade, že závislosť je už silno rozvinutá, odchádza zo vzťahu. Lebo si uvedomuje, že stav v rodine nie je jeho vina a nedá sa ovplyvniť týmto názorom. Spoluzávislí sa naopak vyznačujú tým, že majú pocity viny a cítia zodpovednosť za partnerovu závislosť,“ objasnil odborník.

Stávajú sa aj prípady, kedy spoluzávislý človek prepadne závislosti. Väčšinou nejde o kopírovanie partnerovej závislosti, patologické správanie nastáva v iných oblastiach. Prevažne ide o nelátkovú závislosť, workoholizmus, shopoholizmus alebo v dnešnej dobe rozšírenú závislosť na liekoch proti bolesti alebo úzkostným stavom.

Dôležitú úlohu zohráva okolie

Spoluzávislosť negatívne ovplyvňuje duševnú pohodu človeka, jeho sociálne väzby a môže zapríčiniť mnohé somatické ochorenia, ale aj duševné poruchy.

„Päťdesiat percent žien z disfunkčných rodín sa lieči na somatických klinikách s problémami ako sú bolesti hlavy, kardiologické ťažkosti či vysoký krvný tlak. A až 52 percent detí z takýchto rodín sa lieči u pediatrov so psychosomatickými stavmi. Spoluzávislí často trpia úzkosťami, depresiami, panickými poruchami či obsedantno-kompulzívnymi poruchami.

Napriek tomu si často neuvedomujú, že za ich ťažkosti môže fenomén spoluzávislosti.

„Väčšinou ich na to upozorní až okolie alebo odborník. Dôležitú úlohu by v tomto procese mali zohrávať aj somatickí a všeobecní lekári, ku ktorým pacienti často mieria s panickými atakmi, migrénami, zvýšeným tlakom a podobne. Lekári sa dostatočne nedopytujú, čo sa doma deje a nezachytia príčinu ťažkostí. Pacienti sa po mnohých vyšetreniach, ktoré nič neukážu, nakoniec dostávajú k psychiatrovi, ale trvá to tak dlho, že už môže byť neskoro a rozvinú sa u nich závažné duševné poruchy,“ upozornil Vladimír Stanislav.

Pomôcť človeku so spoluzávislosťou môžu aj blízki. Mali by ho upozorňovať na sociálne aspekty problému. Spoluzávislí sa často buď stiahnu do seba, vyhýbajú sa spoločnosti, alebo naopak až príliš a neprirodzene sa prezentujú navonok. Treba sa ich pýtať, čo sa deje a ako môžu pomôcť.

Terapia pacientovi ukáže, ako žil

Liečba spoluzávislosti trvá dva až päť rokov. Ide o sebarozvoj či sebapoznanie, v rámci terapeutických Al-Anon skupín, kde si pacienti medzi sebou vytvárajú vzťah a dôveru, zdôveria sa ostatným so svojím trápením.

Podľa odborníka je možné úspešne absolvovať terapiu aj bez odlúčenia od partnera či člena domácnosti, voči ktorému sa spoluzávislosť rozvinula. Odlúčenie nie je nevyhnutné ako v prípade obetí fyzického násilia.

Cieľom terapie nie je rozbiť pacientovi vzťah s partnerom, ale naučiť ho vyrovnať sa so závislosťou či problémom, ktorý v rodine rezonuje. „Faktom je, že terapia ľuďom otvorí oči a ukáže im, ako žili a čo všetko robili na svoj úkor. Väčšinou preto závislých partnerov v konečnom dôsledku opúšťajú. Ak by sa neliečili, pravdepodobne by si zase naši nefunkčný vzťah, terapia im otvára nové pohľady na život,“ uzavrel riaditeľ.

Jana Wurstová